Reč

Charakteristika reči

Reč je proces styku medzi ľuďmi prostredníctvom jazyka. Rečový styk nie je možný ináč, ako na základe a prostredníctvom jazyka.

                Musíme jasne rozlišovať tie dva pojmy: jazyk a reč.

Jazyk si vytvára spoločnosť. Formuje sa v reči ľudí a súčasne je produktom spoločenského vývinu. Každý jednotlivec nájde už hotový jazyk, ktorým hovoria ľudia okolo neho, ľudia, ktorí ho obklopujú. Tento si v priebehu vlastného vývinu osvojuje.

                Každý jazyk má tieto atribúty:

a) určitý systém významových slov (lexikálne zloženie jazyka)

b) určitý systém rozličných pomerov, vzťahov slov a slovných spojení (gramatika)

c) jazyk sa vyznačuje tiež určitým hláskovým zložením (fonetika).

                V systéme jazyka je každému slovu historicky priradený určitý význam. Význam slova je vždy zovšeobecnenie.

Rečou, na rozdiel od jazyka, nazývame samotný proces slovného styku: oznámenia, pokyny, otázky, rozkazy. Z psychologického hľadiska jazykový styk predstavuje zložitú činnosť. Aby sme podali prostredníctvom reči nejaký obsah, je nutné nájsť tie slovné významy, ktoré sa hodia na správne vyjadrenie tohto obsahu, ale je nutné ich tiež konkretizovať (napr. „učebnica psychológie“ - tu je slovo psychológia konkretizované slovom učebnica).

Okrem obsahu. podávaného jazykom, sa v reči vyjadruje aj náš emocionálny vzťah k tomuto obsahu (napr. rôznou intonáciou).

Napokon v reči je vyjadrené i to, prečo sa niečo hovorí, t.j. aký význam má výpoveď pre samotného hovoriaceho (podtext). Napr. ak hovorím:“Ja by som to urobil tak - tým už dávam jasne najavo, že nesúhlasím s tým, ako sa to spravilo a že sa to nespravilo tak, ako si to ja predstavujem.

Druhy reči

Predovšetkým delíme reč na: a)vnútornú a b) vonkajšiu.

Vnútorná reč vznikla na istom stupni vývoja ľudskej spoločnosti, vtedy, keď už bol človek schopný vnútorného procesu odzrkadľovania skutočnosti v slovných pojmoch. Myšlienka sa formuje vo vnútornej reči.

Vonkajšia reč sa delí na 1. ústnu a 2. písomnú.

Základným východiskovým druhom ústnej reči je reč, ktorá plynie v podobe rozhovoru. Taká reč sa nazýva dialogickou. Je aktívne podporovaná.

Inou formou ústnej reči je reč, ktorú prednáša jeden človek. To je reč monologická (rečník, prednášateľ).

Veľmi dôležitou formou je reč písomná. Prečo? Dnes už väčšina ľudí vie písať a čítať. Táto forma je náročnejšia, pretože tu nie je priamy kontakt s poslucháčom. Práve preto musí byť maximálne presná. Napríklad pomerne ľahko môžete o niekom povedať, ako sa vám javí, aký je. Ale napísať to (v podobe nejakého hodnotenia) to už je oveľa ťažšie.

                Keď s niekým vedieme rozhovor, nekomunikujeme iba jazykovo. Do komunikácie vstupujú i naše predstavy o sociálnych poznatkoch a očakávaniach.K zdôrazneniu toho, čo hovoríme, používame i neverbálne signály alebo kľúče. Reakcie na neverbálne signály sú niekedy dokonca silnejšie ako na slová. Schopnosť primerane reagovať na sociálne komunikačné signály je podmienkou zapojenia sa do spoločenského života.

                Pri konverzácii si tiež pomáhame gestami.Gestá sú pohyby v priebehu rozhovoru, ktoré zvyčajne robíme rukou a pažou. Používame ich k tomu, aby sme zdôraznili alebo ilustrovali to, čo hovoríme. Pravdepodobne majú veľmi presné, kultúrne vymedzené významy.

                Neverbálne aspekty komunikácie, o ktorých budeme podrobnejšie hovoriť v rámci sociálnej psychológie, majú zrejme veľký význam. Neverbálne signály sú však často nevedomé, a azda aj preto ich ľudia často považujú za závažnejšie indikátory „skutočných“ postojov hovoriaceho ako to, čo práve hovorí.